Muž, ktorý sadil stromy
Muž, ktorý sadil stromy je novela z roku 1953 o sile ducha od francúzskeho spisovateľa Jeana Giona. Podľa príbehu bol natočený tento animovaný film, patriaci k najlepším dielam svetovej kinematografie, ktorý znamenal prelom vo francúzskom animovanom filme. Príbeh dokazuje, že skromnosťou a vytrvalou snahou dokáže človek - jednotlivec veľké veci . Je to úžasný príklad človeka , ktorý vykonal čo je správne, bez mnohých slov a špekulácií. Výsledok jeho práce je ohromujúci. Nádherný film, výborný na odpočinutie od všetkých starostí, ktoré dnes človek má. Takéto filmy by sa mali púšťať na základných školách a možno by si z toho pár ľudí niečo vzalo.
Uplynulo mnoho rokov od doby, kedy som sa vydal na dlhú pešiu púť po kopcoch, pre turistov nie príliš známych v starobylom alpskom kraji, ktorý zasahuje až do Provencálska. V čase, keď som sa vydal na dlhé putovanie v tamojších pustatinách, ležiacich v nadmorskej výške 1200 až 1300 metrov naprieč vyprahnutou a jednotvárnu krajinou, tú rástli len divoké levandule. Prechádzal som krajinou v jej najširšej časti a po troch dňoch putovania som sa dostal do neuveriteľne bezútešných končín. Utáboril som sa neďaleko rozvalín opustenej dediny. Ešte prechádzajúci deň som dopil všetku vodu a potreboval som si nabrať čerstvú. Ako boli domy ošumelé, pripomínali mi stará osie hniezda. To ma priviedlo na myšlienku, že tu kedysi bol určite prameň alebo studňa. Naozaj tam bola studnička, ale vyschnutá. Stálo tam päť alebo šesť domov bez striech, ktoré spustošil vietor a dážď, a malá kaplnka s rozpadávajúci sa zvonicou. Domy aj kaplnka tú stáli ako v akejkoľvek inej živej dedine, hoci sa z nich vytratil všetok život. Bol slnečný júnový deň, ale vysoko nad touto pustou krajinou, dul neznesitelně prudký vietor. V troskách domov znelo jeho vytie ako řev šelmy, ktorú vyrušili pri kŕmení. Musel som opustiť táborisko. Ani po piatich hodinách putovania som však stále nenašiel vodu a nič mi nedávalo nádej, že ju vôbec kedy nájdem. Dookola bolo všetko vyprahnuté a všade rástli iba trávy. Zrazu som v diaľke videl malú, tmavú siluetu. Domnieval som sa, že je to kmeň osamoteného stromu, ale pre istotu som k nej zamieril. Bol to pastier. Okolo neho odpočívalo na rozpálenej zemi asi tridsať oviec. Dal mi napiť vody a neskôr ma vzal do svojej koliby, ktorá bola ukrytá na náhornej plošine. Vytiahol vodu, znamenitú vodu, z veľmi hlbokej prírodnej studne, nad ktorú postavil jednoduchý rumpály. Pastier hovoril veľmi málo. U ľudí žijúcich na samote to však býva bežné, Bolo na ňom však vidieť, že je sebavedomý a plný istoty. V kraji, kde chýbalo úplne všetko, to bolo zvláštne. Nebýval v nejaké chatrči, ale v naozajstnom kamennom dome. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že dom vlastnoručne opravil z ruín, ktoré tu našiel po svojom príchode. Strecha bola pevná a spoľahlivá. Vietor, ktorý sa oprel do jej tašiek, znel ako morský príboj. V dome bolo upratané, riady bolo čisté a podlaha zametanie, jeho puška namazaná a na ohni sa varila polievka. Tiež som si všimol, že pastier je čerstvo oholený. Všetky gombíky mal pevne prišité a šaty mal tak starostlivo opravené, že záplaty skoro nebolo vidieť. Podelil sa so mnou o polievku. A keď som mu potom ponúkol tabak, povedal, že nefajčí. Jeho pes, rovnako tichý ako jeho pán, bol priateľský, ale nie dotíravý. S pribúdajúcim časom som si uvedomil, že tu budem musieť prenocovať. Najbližšia dedina bola totiž vzdialená takmer dva dni pešej chôdze. Okrem toho som veľmi dobre poznal řídkost osídlenia v tomto kraji. Štyri alebo päť od seba veľmi vzdialených dedín je roztrúsených po úbočiach kopcov na samom konci všetkých ciest. Sú obklopené bielu dubovou húštinou. Žijú tam drevorubači, ktorí pália drevené uhlie. Život je tam ťažký. Rodiny žijúce v tesnej blízkosti, v mimoriadne drsnom podnebí, rovnako drsnom v lete ako v zime, stoja egoisticky jedna proti druhej. Iracionálne ctižiadosť presahujúcej všetky medze, je neustále núti z onoho miesta unikať. Muži zvážajú náklady dreveného uhlia do mesta a opäť sa vracajú. Aj najpevnejšie charaktery časom podľahnú tejto ubíjajúcej pravidelnosti. Ženy podnecujú roztržky. Súperia sa tam vo všetkom, od predaja dreveného uhlia až po lavice v kostole. A navyše do toho všetkého neustále fúka Nervydrásajúcu vietor. Dochádza priamo k epidemickému šíreniu samovrážd. Veľa je aj prípadov šialenstva, takmer vždy končiacich vraždou. Pastier, přetože nefajčil, došiel pre vrecúško na tabak a vysypal z neho na stôl kôpku žaluďov. Jeden po druhom dôkladne prezeral a oddeľoval dobré žalude od zlých. Bafajíce z fajky som sa ponúkol, že mu pomôžem. Povedal, že to urobí sám. A skutočne, keď som videl s akou sústredenosťou to robí, viac som nenamietal. To bol celý náš rozhovor. Keď mal vytriedené kôpku pekných a dostatočne veľkých žaluďov, rozdelil ich do skupiniek po desiatich, vytřídill ešte žalude, ktoré boli malé alebo trošku prasknuté, a zvyšok prezrel ešte dôkladnejšie. Keď mal pred sebou sto dokonalých žaluďov, skončil a išli sme spať. Jeho prítomnosť ma upokojovala. Nasledujúci deň som ho požiadal, či by mi dovolil oddýchnuť si u neho na celý deň. Pokladal to za samozrejmosť. Lepšie povedané, mal som dojem, že ho nič nemôže vyviesť z miery. Deň odpočinku som vlastne vôbec nepotreboval. Skôr som bol zvedavý a chcel som sa o ňom dozvedieť trochu viac. Pastier vypustil stádo oviec a odviedol ho na pastvu. Ešte než odišiel, vložil do vedra s vodou vrecúško so starostlivo vytriedeným a spočítaným žalude. Všimol som si, že namiesto palice si vzal ako palec širokú, jeden a pol metra dlhú oceľovú tyč. Predstieral som, že sa prechádzam len tak bez cieľa, ale sledoval som, kam kráča on. Pastva pre ovce bola dole v údolí. Ovce nechal na starosť psom a vydal sa k miestu, kde som stál. Obával som sa, že mi prichádza vytknúť moju netaktnosť, ale nebolo to tak. Išiel okolo a povedal, že ak nemám nič lepšie na práci, môžem sa k nemu pridať. Vyšiel dobrých dvesto metrov, ako sa dostal na vrchol kopca. Keď došiel na vyhliadnutej miesto, zabodol železnú tyč do zeme. Do vyhĺbenej jamky vložil žaluď a potom ju zasypal hlinou. Sadil duby. Spýtal som sa ho, či mu tá pôda patrí. Odpovedal, že nie. Pýtal som sa ho, či vie, komu patrí. Nevedel. Predpokladal, že je štátna alebo patria ľuďom, ktorí sa o ňu nestarajú. Nepotreboval vedieť, komu patrí. S rovnakou starostlivosťou vysadil všetkých sto žaluďov. Po krátkom obede opäť pokračoval v stávkovanie. Asi som sa pýtal dosť naliehavo, pretože mi odpovedal, že v tejto pustatine vsádza stromy už tri roky. Vysadil ich sto tisíc. Ujalo sa ich dvadsať tisíc. Počítal s tým, že z tých dvadsiatich tisíc zhruba polovicu zničia hlodavce. Alebo sa s nimi stane niečo, čo nemožno predvídať. Na mieste, kde predtým nebolo nič, rástlo teraz desať tisíc dubov. V tej chvíli som začal uvažovať nad tým, koľko tomu mužovi asi je rokov. Mal určite viac než päťdesiat. Päťdesiatpäť, ako mi prezradil. Volal sa Elzeard Bouffier. Kedysi mal hospodárstvo v nížine. Tam prežil väčšinu života. Najskôr stratil jediného syna, potom aj manželku. Stiahol sa do ústrania, na samotu, kde nachádzal potešenie v pokojne plynúcim živote s ovcami a so psom. Usúdil, že táto krajina zomiera na nedostatok stromov. A pretože nemal inú, dôležitejšiu prácu, rozhodol sa pomôcť krajine. Bol som mladý, predstavoval som si, že si človek tvorí budúcnosť podľa seba s akýmsi ideálom hľadaní vlastného šťastia. Povedal som mu, že za tridsať rokov bude z tých desiatich tisíc dubov krásny les. Odpovedal mi veľmi jednoducho, že či mu Boh dopraje ešte žiť, počas tridsiatich rokov vysadí toľko stromov, že týchto desať tisíc bude oproti tomu iba kvapkou v mori. Okrem stávkovanie dubov sa venoval tiež rozmnožovania bukov a blízko domu mal škôlku plnú sadeníc, ktoré vyrástli zo zasadených bukvíc. Rástli v plnej kráse. Uvažoval aj o olších, ktoré by vysadil tam, kde sa pod povrchom skrýva trocha vlahy. Ďalší deň sme sa rozlúčili. Nasledujúci rok vypukla Prvá svetová vojna, v ktorej som strávil päť rokov. Pešiak na pochode sotva pomyslí na stromy. Keď som sa vrátil z vojny, dostával som len nepatrný demobilizační príplatok, a veľmi som túžil nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bez akéhokoľvek iného úmyslu som sa opäť vydal na cestu do oných pustých končín. Príroda sa vôbec nezmenila. Avšak za opustenou dedinou som v diaľke zbadal akúsi modrosivú hmlu, ktorá pokrývala kopca ako koberec. Už deň predtým som začal myslieť na pastiera, ktorý sadil stromy. Uvažoval som: "Desať tisíc stromov zaberá poriadne veľkú plochu." Za tých päť rokov som videl umierať príliš veľa ľudí. Preto som si ľahko dokázal predstaviť aj smrť Elzearda Bouffiera. Zvlášť keď máme dvadsať, päťdesiatročnej muži sa nám zdajú ako starci, na ktoré čaká už len smrť. On však nezomrel. Zmenil spôsob života. Mal už len štyri ovce, ale zato asi sto úľov. Zbavil sa oviec, lebo ohrozovali jeho mladé stromy. Vojna sa ho príliš nedotkla. Nenechal sa jej pri stávkovaní stromov vyrušiť. Duby z roku 1910 mali desať rokov a boli vyššie než my obaja. Pohľad na ne bol dojímavý. Doslova som onemel úžasom. A pretože on celú dobu mlčal, strávili sme celý deň tichú prechádzkou po jeho lese. Skladal sa z troch častí, jedenásť kilometrov dlhých av najširšom bode tri kilometre širokých. Keď si uvedomím, že toto všetko je dielom rúk a ducha jedného človeka, ktorý nepoužíval žiadne technické vymoženosti, zdá sa mi, že by ľudia mohli byť rovnako aktívni ako Boh aj v iných oblastiach, než je pustošenie. Elzeard šiel za svojím snom, a buky, ktoré mi siahali po ramená, a rozprestierali sa všade, kam som sa pozrel, boli toho dôkazom. Buky boli silné, ani prudké víchrice nezničili tento výtvor človeka. Ukázal mi obdivuhodnej brezové háje, ktoré vysadil pred piatimi rokmi - teda roku 1915, keď som ešte bojoval pri Verdune. Vysadil je všade tam, kde správne predpokladal, že sa takmer priamo pod povrchom nachádza vlaha. Boli ako útla mladé dievčatá plná odhodlania. Zdalo sa, že jeho dielo malo vplyv aj na ďalšie veci. O to sa však nestaral. Odhodlane plnil svoju jednoduchú úlohu. Keď sme sa vracali dolu do dediny, uvidel som v potoku, ktorý bol odnepamäti vyschnutý, tečúcej prúd vody. Bol to ten najúžasnejší výsledok práce matky prírody, aký som kedy videl. V tých vyschnutých potokoch taky kedysi dávno tiekla voda. Niektoré z tých spustošených dedín, o ktorých som sa zmienil na začiatku, boli postavené na miestach starých galsko-románskych sídiel a archeológovia tu pri kopaní pozostatkov našli udice, v miestach, kde bolo v dvadsiatom storočí nutné budovať cisterny, aby mali obyvatelia aspoň nejaké zásoby vody. Aj vietor sa zapojil do rozsievanie semien. Keď sa objavila voda, vyrástli vŕby a rákosie, lúky, záhrady, kvety, as nimi aj dôvod žiť. Ale premena prebiehala tak pomaly, že bola považovaná za čosi samozrejmého a nevyvolávala údiv. Keď lovci stúpali do odľahlých miest, kde honili zajace a diviaky, všimli si, že stromov je stále viac a viac, ale pripisovali to len ďalšiemu rozmaru prírody. Preto nikto nesiahol na dielo Elzearda Bouffiera. Keby to len vytušili, zatrhli by mu to. Nikdy však nevzbudzoval podozrenie. Ktorý z dedinčanov, alebo z úradníkov by si dokázal predstaviť takú húževnatosť a ohromnú nesebeckosť? Nesmieme zabudnúť na to, že tento výnimočný muž pracoval v úplnej samote, až v takej, že si na konci svojho života odvykol hovoriť. Alebo to už nepovažoval za potrebné. V roku 1933 ho navštívil jeden lesník, ktorý mu prikázal, že nesmú zakladať otvorený oheň z dôvodu ohrozenia rastu tohto prírodného lesa. To je prvýkrát, povedal prostý lesník čo les vyrástol sám od seba. V roku 1935 si prišla obhliadnuť tento "prírodný les" celá delegácia štátnych úradníkov. Prišiel vysoký funkcionár zo správy vôd a lesov, poslanec aj technickí experti. Predniesli veľa prázdnych slov. Rozhodli, že sa musí niečo urobiť, Našťastie však neurobili nič okrem jedného múdreho rozhodnutia. Les padol pod ochranu vlády a zakázali v ňom páliť drevené uhlie. Jednoducho nebolo možné, aby taká krása mladých zdravých stromov niekoho neokúzlil, dokonca očarila aj samotného poslanca. V delegácii bol aj môj priateľ, jeden z vedúcich lesníkov. Jemu som objasnil celé tajomstvo. Jedného dňa nasledujúceho týždňa sme išli spoločne navštíviť Elzearda Bouffiera. Zastihli sme ho pri namáhavej práci, asi dvadsať kilometrov od miesta, kam predtým prišla inšpekcia. Vedúci lesník nebol mojím priateľom pre nič za nič. Poznal skutočnú hodnotu vecí a hlavne vedel mlčať. Ponúkol som im vajíčka, ktoré som vzal so sebou. V trojici sme sa najedli a niekoľko hodín sme strávili tichým pozorovaním krajiny. Kopca, ktorými sme prechádzali, boli pokryté šesť až sedem metrov vysokými stromami. Spomenul som si, ako vyzerala krajina v roku 1913: bola to púšť. Pokojná a pravidelná drina, čerstvý horský vzduch, jednoduchý striedmy život, ale predovšetkým izba v duši obdarili tohto starca obdivuhodným zdravím. Bol jedným z Božích atlétov. Premýšľal som, koľko hektárov ešte dokáže Bouffier zalesniť. Pred odchodom môj priateľ starci len krátko pripomenul, ktorým druhom stromov, by sa v tejto pôde darilo lepšie. Ale nijako nenaliehal. "Z jednoduchého dôvodu," ako mi neskôr povedal, "pretože Bouffier vie o týchto veciach viac ako ja." Po hodine pochodu, počas ktorého celú dobu premýšľal, dodal: "Vie o týchto veciach viac než ktokoľvek iný na svete. Objavil nádherný spôsob, ako byť šťastný!" Zásluhou vedúceho lesníkov nebol chránený len les, ale aj šťastie Elseárda Bouffiera. Jeho dielo bolo vážne ohrozené len počas Druhej svetovej vojny. Autá vtedy jazdila na drevný lieh. Pretože dreva nebolo nikdy dosť, začalo výrub dubov z roku 1910. Ale stromy stáli od prepravných ciest tak ďaleko, že sa podnikanie ukázalo z finančného hľadiska ako veľmi nevýhodné. Ťažbu zastavili . Pastier sa o tom nikdy nedozvedel. Tridsať kilometrov od toho miesta pokojne pokračoval vo svojej práci. Valce v roku 1939 nevenoval pozornosť, podobne ako tej z roku 1914. Elzearda Bouffiera som naposledy videl v júni roku 1945. Mal vtedy osemdesiat sedem rokov. Vydal som sa na cestu späť do tej pustatiny; aj napriek strašný stave, v akom vojna zanechala krajinu, prechádzal autobus medzi údolím rieky Durance a horskou krajinou. To, že už nespoznávam miesta, na ktorých som sa kedysi prechádzal, som pripisoval tomuto pomerne rýchlemu dopravnému prostriedku. Musel som sa spýtať na názov dediny, aby som sa uistil, že som naozaj na mieste, ktoré bolo kedysi zničené a pusté. Vystúpil som vo Vergons. V roku 1913 stálo v teto osade desať alebo dvanásť domov a mala troch obyvateľov. Bola to divoká stvorenia, nenávidiaci jedno druhé, živiace sa lovom pastami. Ich stav bol beznádejný. Všetko sa však zmenilo. Dokonca aj vzduch. Namiesto krutého vysušujícího vetra, na ktorý si spomínam, teraz vál jemný vánok plný rôznych vôní. Z hôr prichádzal zvuk podobný šepotu tečúcej vody. Bol to šum vetra v korunách stromov. Ale najúžasnejšie zo všetkého bolo, keď som začul skutočné zurčanie vody. Zistil som, že tu postavili fontánku s voľne tečúcou vodou. Najviac ma však dojalo to, že niekto vedľa nej zasadil lipu. nepochybný symbol znovuzrodenia. I vo Vergons bolo vidieť stopy pracovnej činnosti, ku ktorej je nádej nevyhnutne nutná. Musela sa sem teda vrátiť nádeje. Ruiny odpratali a poškodené steny zbúrali. Nové, čerstvo omietnuté domy lemovali záhradky, v ktorých spoločne, ale usporiadane, rástli kvety a zelenina. Ruze a kel, pór a papuľky, zeler a veternice. Teraz to bolo miesto, kde by človek mal chuť žiť. Odtiaľ som sa vydal pešo. Vojna, ktorá práve skončila, ešte nedovolila životu, aby sa plne rozvinul, ale Lazar vstal z hrobu. Na nižších svahoch hôr som videl políčka jačmeňa a ryže; Na dne úzkych údolí sa zelenali lúky. Stačilo iba osem rokov, aby sa celá krajina skvela zdravím a blahobytom. Na mieste rozvalín, ktoré som videl v roku 1913, teraz stojí udržiavaná hospodárstva, vypovedajúce o šťastnom a spokojnom živote. Suché pramene v lese, napájané dažďom a snehom, začali opäť tiecť. Vedľa každej farmy rástli javorové háje, voda z nádrží pretekala na koberec čerstvej mäty. Krok za krokom sa dediny obnovovali. Usadili sa tu ľudia z nížin, kde je pôda čoraz drahšia, a priniesli so sebou mladosť, život a duch dobrodružstva. Na cestách stretávame zdravo vyzerajúci ľudí, smejúca sa chlapcov a dievčatá, užívajúci si dedinské radosti. Keď sčítame starousadlíkmi zmenené na nepoznanie, ktorým sa tu teraz žije lepšie, a všetky nové prisťahovalcov, máme tu viac než 10 000 ľudí, ktorí vďačí za svoje šťastie jedine Elzearda Bouffiera. Keď sa zamyslím nad tým, že jeden človek, jedno telo a jeden duch dokázal premeniť túto pustatinu na kanaánske zem, som napriek všetkým protimluvům presvedčený, že človek je predsa len obdivuhodný tvor. Keď však pomyslím, koľko pevné duševné sily a húževnaté obetavosti bolo treba vynaložiť na dosiahnutie takéhoto výsledku, cítim hlbokú úctu k tomu starému a nevzdělanému vidiečanov, ktorý dokázal doviesť svoje dielo až k dokonalosti , hodné diela Božieho. Elzeard Bouffier zomrel pokojne v Banone roku 1947.